Štefan ŠUTAJ, Politici, historici a Benešove dekréty
Os, 05/2003 str. 43-47
Udalosti rokov z 1945 - 1948 na Slovensku, keď sa obyvateľstvo nemeckej a maďarskej národnosti stalo objektom represívnych opatrení, odsunu do Nemecka a Česká, stratilo československé štátne občianstvo, ich majetok bol konfiškovaný a časť obyvateľstva zachraňovala svoju existenciu na Slovensku zmenou národnosti atď. sú stálou súčasťou diskusií v dnešnej slovenskej politike. Bola príčinou týchto akcií nenávisť voči Maďarom, Nemcom, prehnaný nacionalizmus Slovákov a Čechov? Či to boli dôsledky situácie po druhej svetovej vojne, v ktorej proti sebe stáli na jednej strane vojská Anglicka, USA, ZSSR a ich spojencov, medzi ktorých patrilo aj Československo reprezentované v zahraničí londýnskou emigráciou a na druhej strane štáty Osi - Nemecko, Taliansko, Japonsko, ktoré podporovali malé satelitné štáty, medzi nimi aj Maďarsko a Slovensko.
Vojne predchádzali aj také otvorené akty agresie voči Československu, ako bola Mníchovská dohoda z 29. septembra 1938 a Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938, ktoré znamenali násilné odňatie československého územia v prospech Nemecka a Maďarska. Významnú úlohu v tom, ako sa postupovalo voči obyvateľstvu nemeckej a maďarskej národnosti po skončení vojny, mala skutočnosť, že tieto menšiny mali podľa československého dobového výkladu značný podiel na rozbití Československej republiky. Zo svojho hľadiska československá vláda viedla zápas za demokraciu proti totalitným režimom, za bezpečnosť štátu a svojho obyvateľstva. Nebola jediná v dejinách, čo takto postupovala. V mene spravodlivosti a svojej pravdy boli mnohé režimy ochotné zničiť iné štáty, iné režimy aj ich obyvateľstvo. Od krížových výprav po svetové vojny dvadsiateho storočia, Kóreu, Vietnam a dnešný Irak by sme našli množstvo takýchto „spravodlivých" aktov proti zlým a nepriateľským režimom, ktorých výsledkom bolo alebo bude utrpenie nevinného obyvateľstva. Nuž a asi takto, ako meč spravodlivosti, vnímala svoju pozíciu aj československá vláda po druhej svetovej vojne. Výsledkom boli aj Benešove dekréty, princípy kolektívnej zodpovednosti a kolektívnej viny, represie voči obyvateľstvu nemeckej a maďarskej národnosti po skončenej vojne uskutočnené z pohľadu československej vlády preto, aby ďalšie generácie nemuseli znovu bojovať v ďalšej vojne o hranice s Nemeckom a Maďarskom.
Maďarská politika, ktorá sa vždy cítila poškodená mierovými rokovaniami po svetových vojnách, v prelomových etapách európskych dejín predkladala mierovú zmluvu zTrianonu (4. júna 1920) ako sporný bod európskej politiky aj vzájomných (československo-maďarských vzťahov. Pri stanovovaní hraníc, či už po prvej alebo druhej svetovej vojne, sa vzhľadom na silnú etnickú zmiešanosť územia, na ktorom „po tisíc rokov" žili Slováci i Maďari, vychádzalo z princípu, že nie je možné určiť hranice len na etnickom základe, resp. že to nie je ani možné. V samotnom Maďarsku v medzi vojnovom období nebolo, a to aj podľa významných maďarských historikov, takej spoločenskej triedy, vrstvy alebo skupiny, ktorá by sa bola zmierila s hranicami z Trianonu a neexistovala taká legálna politická strana, ktorá by nežiadala revíziu trianonského verdiktu. Ani vidina blízkeho zapojenia sa Maďarska a Slovenska do Európskej únie v súčasnosti a z toho vyplývajúce zmeny vzájomných slovensko-maďarských vzťahov, neubrali na aktivite niektorým netrpezlivým skupinám obyvateľstva, preferujúcim liečenie „trianonskej traumy" oživovaním minulosti, namiesto hľadania východísk v rámci európskej integrácie. Iné, slovenské skupiny obyvateľstva zase s obavami sledujú európsku integráciu ako posilňovanie maďarstva a všade vidia strašiaka revízie hraníc, ako to bolo v prípade Karpatského euroregiónu.
Spôsob, akým sa pričlenenie územia južného Slovenska k Maďarsku v rokoch 1938 - 1939 uskutočnilo a akým musela časť slovenského obyvateľstva toto územie opustiť, zostal vo vedomí Slovákov ako jedna z krívd minulosti. Pod tlakom násilných opatrení horthyovského režimu muselo okupované územie opustiť podľa slovenských historikov približne 100 tisíc obyvateľov slovenskej a českej národnosti. Čoskoro po vzniku Slovenského štátu maďarská armáda zaútočila na územie východného Slovenska a obsadila aj Podkarpatskú Rus. Výskumy verejnej mienky a historickej pamäte jednoznačne dokladujú, že toto obdobie vnímajú Slováci aspoň tak negatívne a tak intenzívne ako Maďari na Slovensku represie z rokov 1945 -1948. Preto povedzme jasne, čo zlé sme si to v predchádzajúcich storočiach urobili. Slováci Maďarom a Maďari Slovákom.
Zatiaľ slovenská politika vyčíta maďarskej, že sa neospravedlnila za nespravodlivosti a útrapy Slovákom z predvojnových rokov a Uhorska. Maďarská strana vyčíta slovenskej politike, že doteraz nenašla odvahu otvorene priznať a vyjadriť ľútosť nad tým, že šikanovanie a represie voči obyvateľstvu maďarskej národnosti po skončení druhej svetovej vojny zanechali hlboké stopy na jej kultúrnom a ekonomickom statuse a Že to nepriaznivo ovplyvnilo demografické štatistiky juhu Slovenska. Zatiaľ politika a politici nenašli cestu a odvahu urobiť to. Raz to však budú musieť urobiť. Najlepšie by bolo, ak by to urobili teraz a spolu.
Možno sa však už blýska na lepšie časy. Prvé nesmelé kroky sa už udiali. Dielo maďarskej historičky v slovenčine o osudoch maďarskej menšiny na Slovensku v rokoch 1945 - 1948 podporila aj slovenská vláda. Možno podporí aj prácu niektorého zo slovenských historikov o tomto období v maďarčine, aby informovanosť o názoroch, postojoch a faktoch slovenských historikov bola prístupná aj pre maďarského čitateľa. Je najvyšší čas, pretože na poslednej knihe slovenského historika V. Plevzu pre maďarského čitateľa o tomto období zo sedemdesiatych rokov už zjavne vybledli strany.
BENEŠOVE DEKRÉTY A NARIADENIA SLOVENSKEJ NÁRODNEJ RADY
Na Slovensku a v okolitých krajinách prebiehajú už dlhšie obdobie diskusie o dekrétoch prezidenta republiky E. Beneša. Aj keď tieto diskusie zatiaľ neviedli k definitívnemu vyriešeniu problémov, historická osveta na Slovensku viedla k akceptácii niektorých nesporných faktov.
1. V prípade dekrétov prezidenta republiky E. Beneša nešlo o zákony E. Beneša ako osoby, ale dekréty boli pripravované ministrami a vládou.
2. Netýkali sa len problematiky postavenia nemeckej a maďarskej menšiny, rnali rôznu povahu a boli z rôznych oblastí života spoločnosti.
3. Rozdielne sa uplatňovali v Čechách a na Slovensku, lebo nie všetky dekréty boli vydané so súhlasom Slovenskej národnej rady (ďalej SNR).
4. Ich paušálne zrušenie by nielenže problémy nevyriešilo, ale viedlo by k množstvu ďalších komplikácií. Dekréty začal prezident E. Beneš vydávať už v Londýne, no v súčasnosti vyvolávajú najväčšiu pozornosť dekréty, ktoré boli vydané na československom území v roku 1945. Niektoré z nich mali charakter ústavných zákonov. Samotná podstata dekrétov prezidenta republiky má v súčasnosti predovšetkým historický charakter. Neznamená to však, že tak ako iné udalosti z dejín neovplyvňuje súčasnosť. V tomto prípade ide predovšetkým o reštitučné nároky tých skupín obyvateľstva, ktoré boli postihnuté prezidentskými dekrétmi, ale aj nariadeniami SNR. Za podstatné faktory môžeme považovať rozdielnu legislatívu na Slovensku a v Čechách a časový posun pri oslobodzovaní Slovenska a českých krajín. Na Slovensku bolo potrebné niektoré problémy riešiť skôr, než boli prijaté najvýznamnejšie prezidentské dekréty vo vzťahu k obyvateľom nemeckej a maďarskej národnosti.
Významné boli aj rozdiely medzi situáciou nemeckej menšiny v Čechách a maďarskej menšiny na Slovensku. V Čechách boli Nemci vysídlení československými štátnymi orgánmi, sčasti v rámci tzv. divokého odsunu ihneď po oslobodení a potom v rámci organizovaného odsunu Nemcov po Postupimskej konferencii (konala sa 17. júla až 2. augusta 1945). Zo Slovenska časť obyvateľstva nemeckej národnosti odišla v rámci evakuácie, ktorú uskutočňovali pri ústupe zo Slovenska nemecké okupačné vojská, časť bola vysídlená v rámci organizovaného odsunu Nemcov po Postupimskej konferencii, ich majetok bol konfiškovaný.
Maďarská menšina nebola zo Slovenska násilne vysídlená takým spôsobom ako nemecká menšina. Po podpísaní primeria medzi Spojencami a Maďarskom 20. januára 1945 došlo iba k vysídleniu tých maďarských štátnych príslušníkov, ktorí sa na územie južného Slovenska presťahovali po jeho anexii na základe Viedenskej arbitráže.
Voči obyvateľstvu maďarskej národnosti sa uskutočňovali vnútorné opatrenia na území ČSR (napr. odsun Maďarov do Čiech, reslovakizácia, konfiškácia majetku, konfiškácia pozemkového vlastníctva...). Na rozdiel od Nemcov obyvateľstvo maďarskej národnosti ako celok nebolo z Československa vysťahované.
Na rozdiel od obyvateľstva nemeckej národnosti, ktorého sa nemohli týkať žiadne kompenzácie, pretože bolo vysídlené mimo územia Československa, obyvateľom maďarskej národnosti bolo v roku 1948 vrátené Československé štátne občianstvo, mnohým boli majetky vrátené najmä pokiaľ ide o nehnuteľný majetok, ktorý nespadal pod „komunistické" konfiškácie po 25. februári 1948, ale aj pokiaľ ide o poľnohospodársky majetok, konfiškovaný obyvateľom maďarskej národnosti na základe nariadení SNR. Osobitne bolo v rokoch 1949 -1950 odškodňované obyvateľstvo odsunuté do Česka.
Napriek tomu, že sa Československo po druhej svetovej vojne obnovilo ako jednotný štát, v dôsledku rozdielneho vývoja v rokoch 1939 - 1945 sa uplatňovalo rozdielne zákonodarstvo. Prvým nariadením SNR z 1. septembra 1944 o vykonávaní zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku sa SNR vyhlásila za jediný orgán oprávnený hovoriť a konať v mene slovenského národa a prevzala všetky kompetencie na oslobodenom slovenskom území Československej republiky. Až svojím nariadením č. 30/1945 Zb. nar. SNR z 21. apríla 1945 o zákonodarnej moci na Slovensku stanovila SNR rozdiel medzi zákonmi celoštátnej povahy a ostatnými záležitosťami. Zákonodarnú moc vo veciach celoštátnej povahy teda vykonával prezident po dohode so SNR formou ústavných dekrétov prezidenta republiky a dekrétov prezidenta republiky, v ktorých muselo byť uvedené, že sa vydávajú po dohode so SNR. Mnohé opatrenia na Slovensku sa uskutočňovali na základe nariadení SNR. Tieto nariadenia SNR obsahovali v niektorých ustanoveniach odlišné riešenie problematiky neslovanských menšín než prezidentské dekréty E. Beneša. Iný bol aj dopad prezidentských dekrétov voči neslovanským menšinám na Slovensku a v Čechách.
Touto skutočnosťou sa vytvorila rozdielna situácia medzi Českými krajinami a Slovenskom. Uplatňoval sa aj rozdielny prístup Československého štátu voči nemeckej a voči maďarskej menšine a rozdielny postoj komunistickej moci k týmto menšinám v neskoršom období.
HISTÓRIA A HISTORICI
Ak si pozrieme práce slovenských a maďarských historikov k problematike maďarskej menšiny na Slovensku po roku 1945, môžeme aj bez toho, aby sme poznali autora jednoznačne určiť, či ide o slovenského alebo maďarského historika. Pri všetkej snahe o objektivitu nás viac ako stredoeurópanstvo ovplyvňuje etnická príslušnosť.
Ak má slovenský historik písať o slovensko-maďarských vzťahoch a o represiách voči Maďarom po roku 1945, najprv „povinne" uvedie rozsiahlu pasáž o tom, ako Slovákov utláčali v Uhorsku koncom 19. a začiatkom 20. storočia, nezabudne vyzdvihnúť, že predmníchovská ČSR vytvorila skoro ideálne podmienky pre rozvoj maďarskej menšiny a napriek tomu prišla Viedenská arbitráž, ktorú slovenský historik označí za anektovanie južného Slovenska a pripojí aj tzv. „malú vojnu", ktorú Slováci „objavili" až po revolúcii v roku 1989. Skúsil som to urobiť aj ináč, ale autocenzúra a stanoviská recenzentov ma vrátili do slovenskej reality.
Maďarský historik píšuci o období rokov 1945 - 1948 pasáže o maďarizácii na konci života Uhorska vynechá, spomenie alebo nespomenie nepriazeň veľmoci v Trianone, pripojenie Maďarmi obývaného územia ČSR k materskej zemi na základe „dohody" či rozhodnutia z 2. novembra a skonštatuje, že českí a slovenskí politici dospeli k svojim politickým koncepciám na „základe skúseností a konečného výsledku svetovej vojny". Zvyčajne sa však pre maďarského historika dejiny rokov 1945 - 1948 začínajú v roku 1945, pre slovenského v Uhorsku.
Bariéry, ktoré sú v nás dlhodobo zakotvené sa dajú veľmi ťažko prelomiť. Vieme dokonca definovať, čo práci našich kolegov chýba a len veľmi ťažko si uvedomujeme, či už prekonali istú bariéru, ktorá bola predtým neprekročí teľná v ich „národných" kruhoch, alebo sa držia vychodených chodníčkov. Ťažko sa zmierujeme s tým, že naše kruhy sa stávajú nielen národnými, ale aj európskymi. Pravda sa v našich pomeroch musí dávkovať, zdá sa, po kúskoch, aby bola lepšie stráviteľná. Aj preto udalosti, ktoré znamenali násilné presídlenie časti obyvateľstva maďarskej národnosti do Česká, najprv slovenskí historici nazývali triedne riešenie, potom nábor, neskôr odsun a teraz aj deportácia. Krivdy, atrocity a ukrivdenia sú v slovensko-maďarských vzťahoch 20. storočia takým bežným javom, že sa slovenský ani maďarský historik veľmi nezapotí, aby ich popísal čo najviac, prirodzene na tej druhej strane. Historik však nieje sudca rozhodujúci, čo bolo správne a čo nesprávne a už vôbec nikde by sa nedostal, ak by rozhodoval, Čo bolo v súlade so zákonom a čo bolo nezákonné. Lebo nie všetko, čo je v súlade so zákonom je spravodlivé a určite by sme našli príklady aj pre to, že aj niečo nezákonné je spravodlivé. Historik je bádateľ, ktorý má právo na svoj názor, ale nemôže ho vnucovať všetkým okolo, preto je potrebné viesť o rozdielnych názoroch diskusiu. Už stačí iba nájsť toho, kto pre ňu vytvorí priestor.
A tak zostávame v zabehaných koľajach. Maďarský historik sa zmieni o tom, že na Parížskej konferencii v roku 1946 odznela československá požiadavka na transfer Maďarov z Československa, ale taktne pomlčí o maďarskej požiadavke na územnú revíziu, ak ČSR nebude akceptovať menšinové práva Maďarov. Slovenský historik predovšetkým pri mierovej konferencii v Paríži spomenie rozloženie síl v Európe a skutočnosť, že ČSR bola súčasťou víťazných mocností a napriek tomu sa maďarská politika jednoznačne nedištancovala od viedenského výroku z novembra 1938. Takýmto spôsobom by sme mohli pokračovať pri popisovaní ďalších udalosti a javov slovensko-maďarských vzťahov po roku 1945.
Pre maďarského historika je reslovakizácia dokladom „najbezohľadnejších prostriedkov vyvíjania nátlaku na Maďarsko, ako aj na Maďarov na Slovensku". Pre slovenského je obrazom etnického stavu generácií, ktoré prežili Aponiho zákony, vznik Československa, Trianon, Viedenskú arbitráž, Horthyho, Tisu i Beneša, štyri revízie hraníc, útrapy rokov 1945 - 1948 aj neskoršie postupujúce asirnilačné procesy v „národných" štátoch. Boli to generácie, ktoré si zvykli na to, že ich národná identita bola len handrou, ktorú z ich národnej cti urobili štátne režimy domáhajúce sa s aroganciou vládcu konzekvencie za etnickú nestabilnosť (promiskuitu) obyvateľstva, ku ktorej tu žijúce obyvateľstvo sami vychovali. Zmena etnicky sa diala v záujme zachovania života, majetku a budúcnosti ako ochrana pred útlakom a útrapami a prebiehala podľa potreby oboma smermi - od slovenskej národnosti k maďarskej a od maďarskej k slovenskej.
Ani reslovakizanti neboli jednoliata masa, ktorá bola násilne poslovenčovaná. Ak sa niektorí reslovakizanti hlásili ešte v roku 1930 k slovenskej národnosti (bolo ich okolo 90 tisíc), aké pohnútky ich viedli k tomu, že sa v neskoršom období pri štatistických zisťovaniach v Maďarsku prihlásili k maďarskej národnosti? Boli najprv poslovenčení, alebo najskôr pomaďarčení? Iba jedno z vysvetlení by mohlo byť, že v demokratickom prostredí v Maďarsku v rokoch 1938 - 1945 sa vrátili dobrovoľne k svojej pôvodnej maďarskej národnosti.
Nejde mi o obranu reslovakizácie, v žiadnom prípade. Bola to akcia organizovaná štátom, ktorý si od nej sľuboval záchranu pomaďarčených Slovákov pred presídlením do Maďarska (aby nevymieňali Slovákov za Slovákov pri výmene obyvateľstva), ktorá sa v konečnom dôsledku naozaj stala prostriedkom záchrany pre Maďarov pred represívnymi akciami československých štátnych orgánov a štatistickou hrou československého štátu na znižovanie počtu obyvateľstva maďarskej národnosti na juhu Slovenska.
V demokratickej spoločnosti by sa mal hlásiť každý k takej národnosti, ako chce, bez akéhokoľvek ovplyvňovania. Lenže to je dnešný pohľad. Iný bol pohľad na demokraciu v Československu po druhej svetovej vojne. Pri každom historickom jave, pri každej udalosti je úlohou historika pátrať po príčinách a po tom, prečo sa udalosť odohrala práve takým spôsobom, aké vektory viedli osudy historickej udalosti práve týmto smerom.
Slovenský historik považuje za „úspech", že sa na výmenu obyvateľstva prihlásilo skoro 100 tisíc Slovákov z Maďarska, aj keď Československí predstavitelia predpokladali prihlásenie sa aspoň 150 tisíc Slovákov. Maďarský historik to považuje za „neúspech" československej politiky, lebo podľa Československej presídfovacej komisie bol počet Slovákov v Maďarsku odhadnutý na 400 tisíc, aj keď v Maďarsku v roku 1941 scítacie orgány napočítali 15 tisíc obyvateľov slovenskej národnosti. A čo ešte historický význam a zmysel výmeny? Kornu pomohla a komu poškodila? A pomohla vôbec niekomu? Lebo isté je, že poškodila mnohým.
V čom slovenský historik vidí prelom do predchádzajúceho nazerania na represívne opatrenia voči Maďarom zo slovenského vnímania problematiky po roku 1989, to maďarský historik hodnotí ako hľadanie „humanity v deportáciách" a tvrdí, že reslovakizáciu slovenskí historici „kvalifikujú ako duševné uspokojenie" a „súhrnné snaženia o likvidáciu Maďarov" interpretujú v tom zmysle, že „slúžili aj záujmom Maďarov". Možno by ako prvý krok stačilo, aby sme začali vnímavo a bez predsudkov čítať text a neinterpretovať svojím „nacionálnym" pohľadom „nacionálny" pohľad inorečového kolegu nielen archívne fondy. Výsledkom je totiž len zjednodušené rozdelenie na dobrých maďarských a zlých slovenských historikov alebo naopak. Pravda bude ako vždy, asi niekde, naľavo resp. napravo od stredu.
Mali by sme napriek úplnej jasnosti problematiky v tejto fáze našich bádaní menej tvrdiť, čo bolo dobré a čo bolo zlé, ale popísať, ako to bolo. Európa sa zjednocuje a bude si písať aj spoločné dejiny. Je najvyšší čas začať sa na to pripravovať. Začať by sme mali každý na svojom poli. Pomenovaním sporných bodov, hľadaním univerzálneho východiska k spoločným slovensko-maďarským dejinám u historikov a prijatím politickej deklarácie o vzájomnom odpustení si hriechov dvadsiateho storočia a symbolickom odškodnení obetí týchto hriechov na slovenskej i maďarskej strane u politikov.
Autor je historik
