Miroslav KUSÝ, ... veď sa oni stratia, Slováci ožijú


Os, 05/2003 str. 2-9

Neviem, ako to myslel Janko Matuška, ale mňa od útleho veku učili, že pod „oni" v slovenskej hymne treba rozumieť Maďarov. Po osemdesiatom deviatom sme kozmetickou úpravou síce zmenili „oni" na „ony" a tým sme danej pasáži hymny dali nový výklad: vraj ide o tie „hromy". Ale zapálení národovci sa nedajú pomýliť, vedia dobre, o kom je reč a naďalej vrúcne spievajú „oni". Tak ako spievali aj v rokoch 1945 - 1948, kedy sa rozhodli prejsť od spevu k činu. Bola ním cieľavedomá a chladnokrvná realizácia plánu dôslednej etnickej čistky na území Slovenska vo vtedajšom čerstvo povojnovom Československu. Hymnické „... veď sa oni stratia " sa podľa neho malo stať skutočnosťou definitívne a do posledného Maďara.

Priznárn sa, že v takejto apodiktickej podobe som to vzal v plnom rozsahu na vedomie až po prečítaní monografie Katalin Vadkerty Maďarská otázka v Československu 1945 -1948.
Nie že by som doteraz nevedel nič o tom, čo sa vtedy s Maďarmi na Slovensku udialo. Až do roku 1968 sorn však vedel iba toľko, že vtedy došlo k akémusi zahmlenému aktu „historickej spravodlivosti", ktorým sa už spätne netreba zaoberať. Najodvážnejšia historická štúdia, ktorá u nás vyšla v roku 1968 (a Čoskoro na to bola komunistickým režimom stiahnutá), si vtedy mohla dovoliť iba skúpe konštatovanie, že „od roku 1945 sa už začína aj vysťahovalecká vlna do pohraničia v Čechách a na Morave..." Pod tento eufemizmus boli zrejme zahrnuté aj deportácie Maďarov zo Slovenska. A ďalej: „Do republiky sa prisťahovalo vyše 73 000 Slovákov z Maďarska..., do Maďarska presídlilo 89 000 Maďarov." Iba toľko o tzv. výmene obyvateľstva, do ktorej boli Maďari zo Slovenska nútene a drasticky nahnaní ako dobytok. A viac ani slovo. (Ľubomír Lipták: Slovensko v 20. storočí. Kalligram, Bratislava 1998)

Tabuizovanie tejto témy na Slovensku fungovalo až do pádu komunizmu. Dokonca ani slovenský disent a samizdat sa jej neujali. Čo však oveľa viac zaráža, je skutočnosť, že zásadný obrat tu nenastal ani po roku 1989, kedy sa už nemožno vyhovárať na cenzúru. Začínajú sa síce priznávať isté násilnosti a nepravosti pri riešení maďarskej otázky na Slovensku v inkriminovanom období, čo sa prisudzuje dobovej povojnovej atmosfére (Bola vtedy taká doba!), celkovo sa však zotrváva na koncepcii akejsi legitimity tejto akože spravodlivej odplaty sui generis. O vynútenej a principiálne neakceptovateľnej výmene obyvateľstva sa píše, že v nej „vlády Československa a vo vojne porazeného Maďarska našli kompromisné riešenie", hoci sa na okraj priznáva, že v tomto prípade už šlo o „nerovnoprávny obchod" (Hans Renner a Ivo Sarnson: Dejiny Československa po roku 1945, SAP Bratislava 1993, s.15). Dušan Kováč to vidí ako dobový úkaz, zapríčinený tým, že „tieň vojny sa prejavil aj v presunoch obyvateľstva, často násilných a organizovaných vládou".

Pokiaľ ide o Maďarov, „uskutočnila sa iba výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom". O charaktere tejto výmeny však už nehovorí nič. (Dušan Kováč: Dejiny Slovenska, NLN Praha 2000, s. 247). Že boli pritom naši Maďari (spolu s Nemcami) zbavení aj občianskych práv, sa tu iba konštatuje ako nejaký samozrejmý fakt (tamtiež, s. 245).
Hanebný pokus o vtedajšiu násilnú reslovakizáciu Maďarov na Slovensku ospravedlňujú prví autori tým, že „vláda prikročila k ich »reslovakizácii«, aby tak vyrovnala násilnú maďarizáciu Slovákov v predchádzajúcich obdobiach. Časť maďarského obyvateľstva sa prihlásením k slovenskej národnosti vyhla kráteniu občianskych práv maďarskej menšiny" (Hans Renner, tamtiež). Podľa Dušana Kováča zas „formálne išlo o to, aby sa občanom Slovenska, ktorí sa po Viedenskej arbitráži ocitli v Maďarsku a z rôznych dôvodov sa v tom čase hlásili za Maďarov., umožnilo vrátiť sa k slovenskej národnosti" (Dušan Kováč, tamtiež). V oboch prípadoch tu teda akoby reslovakizácia vyznievala skôr v pozitívnej konotácii.

Pokiaľ ide o ďeportácie Maďarov do českomoravského pohraničia, prví autori priznávajú aspoň toľko, že tento „transfer Maďarov" viedol „ku skutočnej a nezákonnej represii" (Hans Renner, tamtiež, s. 16). Podobne u Dušana Kováča „československá vláda sa tiež pokúsila vysídliť maďarské rodiny z južného Slovenska do českého pohraničia, ktoré bolo po odsune Nemcov ľudoprázdne." Tvrdí, že „všetky tieto násilnosti voči maďarskému obyvateľstvu boli ďôsledkom vojnovej psychózy a snahy o odplatu za Viedenskú arbitráž a maďarské násilnosti voči Slovákom na odtrhnutom území" (Dušan Kováč, tamtiež).

Vo svojom výbere som tu citoval to najlepšie, čo sa v našej súčasnej odbornej literatúre o všeobecných dejinách Slovenska vyjadruje k danej téme. Keby som tam zahrnul aj ľudáckych či nacionalisticky orientovaných slovenských historikov, bol by to omnoho tristnejší obraz. Ale aj bez nich je to ešte stále text, vychádzajúci v ústrety tradičným stereotypom a predsudkom bežného slovenského čitateľa, text preňho prikrášlený, aby mu bol aspoň ako tak stráviteľný.
Z takýchto textov sa človek dozvie iba toľko, že v pohnutých povojnových rokoch sa u nás okrem iných vážnych problémoch riešila aj maďarská otázka, a to na základe prijatých zákonov a smerníc. Sem tam sa pritom stali aj nejaké neprístojnosti, ba aj neprávosti, ako sa to zvykne pri takýchto veciach stávať.

Našťastie, po roku 1989 mal už aj slovenský čitateľ možnosť konfrontovať si tieto stanoviská aj s postojmi a svedectvami obetí riešenia maďarskej otázky na Slovensku v inkriminovanom období, ako aj s analýzami domácich a zahraničných maďarských historikov. Tieto svedectvá a analýzy sa sústreďovali predovšetkým na utrpenie Maďarov v tomto procese, na krivdy, ktoré sa na Maďaroch v tomto období páchali, na porušovanie ich základných ľudských práv uplatňovaním (dnes už zásadne neprijateľného) princípu kolektívnej viny na každého z nich (Fábry, Peéry, Szalatnai, Janics, Ujváry a i.).

Kto chcel vedieť, ako to naozaj bolo a pristupoval k veci bez apriórnej zaujatosti, mohol z tejto literatúry spoznať, že nešlo o náhodné excesy, postihujúce jednotlivcov, ale o hromadný úkaz. Z tu uplatneného maďarského hľadiska bol celý tento proces riešenia maďarskej otázky v danom období u nás predovšetkým dramaticky a bez prikrášľovania opísaný. Pre Slováka to nieje príjemné čítanie. Aj moji študenti sa občas mrvia, keď z tejto literatúry pripravujú referáty a niekedy ich podávajú svojim kolegom s mentálnou výhradou: Treba však mať na pamäti, varujú, že sú to subjektívne svedectvá samotných postihnutých Maďarov. Berte ich preto s rezervou!

Nóvum, s ktorým prišla Katalin Vadkerty spočíva v tom, že celú svoju rozsiahlu prácu postavila na československých a špecificky slovenských dokumentoch. Stačí uviesť, že v skoro 900 stranovej práci tu nájdeme 100 strán odkazov na archívne materiály. Z tohto pohladu sa riešenie maďarskej otázky v Československu 1945 - 1948 javí ako cieľavedome pripravená a podrobnými smernicami plne riadená etnická čistka. V tomto kontexte prestávajú byť podstatnou záležitosťou excesy brutálnych jeďnotlivcov voči bezbranným Maďarom. Rozhoďujúcim faktorom sa stáva samotná brutálna koncepcia a realizácia dôsleďne plánovaného konečného riešenia maďarskej otázky na Slovensku. „Nedopatrenia" potom spočívali skôr v tom, že sa túto koncepciu nedarilo moci plne realizovať, že vývoj udalostí ju nútil k náhradným, nedôsledným riešeniam, ktoré údel Maďarov vo svojom nechcenom dôsledku skôr zmierňovali. Ináč povedané: ak by sa táto koncepcia etnickej čistky bola dôsledne zrealizovala, dôsledky by boli oveľa otrasnejšie. Čo neznamená, že aj v už zrealizovanej podobe neboli dosť otrasné.

K nápadu zbaviť sa Nemcov v Čechách a na Morave pridala československá exilová vláda v Londýne na poslednú chvíľu (1943) požiadavku zbaviť sa spolu s nimi aj Maďarov na Slovensku. Podľa pôvodného plánu sa mali vysídliť do Maďarska rovnako ako Nemci do Nemecka. Nakoľko to narazilo na odpor západných spojencov, prišiel Gottwald s návrhom na výmenu Maďarov z Československa za Slovákov, žijúcich v Maďarsku, (s. 254)

Dokument č. 1


1945, Praha
Návrh Dr. Vavra Šrobára, ministra financií ČSR na odsun Maďarov zo Slovenska v roku 1945 Návrh na transferovanie Maďarov zo Slovenska


L VŠEOBECNÉ ZÁSADY
1. Vyviesť 70% z každej maďarskej obce
2: Vyviesť:
a/ Boháčov (kupec, krčmár, fabrikant, statkár),
b/ inteligentov (kňaz, učiteľ, úradník),
c/ roľníkov - zbohatlíkov,
d/ politických kolaborantov a záškodníkov,
e/ zemanov a šľachtu.
3. Ponechať:
a/ robotníkov,
b/ maloroľníkov,
c/ každého, kto hovorí slovensky,
d/ starcov vyše 60 rokov a nemocných.
II. SMERNICE O VYVEZENÍ
1. Treba dať vyvezenej rodine súpis jej majetku, ktorý zanechá na Slovensku:
a/ domov,
b/ polí
c/ obchodov,
d/ fabrík,
e/ dielní.
Listina má slúžiť na to, aby si u maďarskej vlády rodina žiadala náhradu za opustený majetok.
2. V opustenej obci organizovať slovenskú správu a slovenskú školu.
3. Opustený majetok, pokiaľ nebude obec kolonizovaná, dočasne prideliť chudobným občanom a poveriť správu obce (Národný výbor) dozorom nad majetkom...
III, SPÔSOB A CAS VYVEZENIA
Príklad: Obec má 1000 duší. Zostane 300, 700 odíde. Je to asi 200 rodín. Starší a mladší rodičia a jedno dieťa. Odíde 140 rodín zámožných. Majú 140 záprahov. Tie ich dovezú za 1 - 6 dní do Maďarska. Ale pre chudobných treba nechať aspoň 60 záprahov na poľné práce. Tak zostane 80 záprahov na odvezenie do Maďarska. Tak sa na jednom záprahu môžu odviesť dve rodiny. Sú rodiny, kde sa nájdu aj dva záprahy.
IV. ČO MOŽNO ODVIEZŤ:
l/ Potraviny na týždeň,
2/ Oblek a šatstvo,
3/ Ľahké náradie a náčinie,
4/ Pre obce nepotrebné záprahy a povozy,
5/ Jednu kravu, dojnicu kvôli mlieku pre deti.
VIII. FINANČNÝ EFEKT
l/ Odíde okolo 400 000 obyvateľov, čo je asi 70% Maďarov na našom území.
2/ Ak predpokladáme, že to bude asi 80 000 rodín a že priemerný majetok rodiny je minimálne asi 50 000 Kčs, obnášal by skonfiškovaný majetok 4 miliardy Kčs.
DÔVODOVÁ SPRÁVA
1/ Maďari vždy boli, sú a budú spojencami Nemcov proti Slovanom. Stalin v rozhovore povedal: Tri národy v Európe sú nepriateľmi Slovanov: Nemci, Taliani a Maďari. Zbavte sa teraz Maďarov, nikdy viac sa vám taká priaznivá okolnosť nenaskytne! Zbavte sa všetkých!
2/ Londýnska čs. vláda podala spojencom obšírne memorandum o transferovaní Nemcov a Maďarov. Angličania a Američania o ňom mlčia, sovietska vláda (Stalin a Molotov) ho schvaľuje.
3/ Tohto nepriateľského, nedemokratického, protislovanského elementu sa treba raz navždy zbaviť. Príležitosť je tu, akej viac nebude. Je povinnosťou každého Slováka, aby svojmu národu zabezpečil spokojnú budúcnosť.
Statní ústřední archív Prah, fond Ústrědní výbor Komunistickej strany Československa, fond 100/24 zväzok 45, arch. jednotka 856 (Vadkerty, s. 579 - 582)

Šrobárov návrh na vyvezenie 400 000 Maďarov zo Slovenska teda napokon neprešiel, ale cieľ zbaviť sa ich zostal zachovaný. Podľa Vladimíra Clementisa mala byť „výmena obyvateľstva najrozumnejším riešením maďarskej otázky." Jej cieľom bola „bezpodmienečná likvidácia maďarskej menšiny na Slovensku" (s. 273). A zabezpečiť ju mala dohoda o recipročnej Československo-maďarskej výmene obyvateľstva (február 1946). K výmene sa manifestačné prihlásili komunisti, lebo podľa KSČ nám „zabezpečí život bez národností, ktoré sa previnili voči Slovanom a osvetlí možnosť definitívneho vyriešenia maďarskej otázky" (s. 275). Podľa predsedníctva SNR nám zas „otvára svetlú budúcnosť štátu a národa" lebo po nej „sa skonsoliduje vnútorná a zahraničná politika štátu", takže „po odsune Maďarov začne rozvoj dosiaľ nepredstaviteľných rozmerov a všeobecný rozkvet spoločnosti" (s. 276).

Cieľom výmeny malo byť poslovenčenie južného Slovenska rozbitím tamojších maďarských etnických celkov na čo najmenšie časti. Na miestach vysídlených enkláv sa mali usadzovať Slováci z Maďarska i Slováci z iných oblastí samotného Slovenska. Tento cieľ sa však podarilo splniť iba sčasti, lebo konečný počet násilne vysídlených Maďarov zo Slovenska závisel podľa dohody od počtu slovenských dobrovoľníkov, ochotných odísť z Maďarska na Slovensko. Tých sa však našlo len 73 223, takže sme mohli vysídliť iba adekvátny počet Maďarov (vo výslednom sumári to bolo 89 660 osôb) (s. 363 - 364). Cieľavedome sa vysídľovali predovšetkým bohatší Maďari, zatiaľ čo z Maďarska sa dobrovoľne vracali iba tí chudobnejší Slováci. Z toho vznikli výrazné majetkové rozdiely, najmä vo vlastníctve pôdy. „Maďari vysídlení z Československa nechali na Slovensku 109 294 k. j. pôdy, okrem toho spoločné lesy, pasienky, lúky, urbársku a komposesorátnu pôdu. Pôdne vlastníctvo Slovákov presídlených z Maďarska na Slovensko predstavovalo... spolu 38 748 k. j., teda 35,5% pôdy, ktorú mohli dostať na Slovensku" (s. 365). Pravda, za týmto suchým výpočtom sa skrýva utrpenie a bezmocné zúfalstvo Maďarov, zbavených občianstva, majetku a vyhnaných z rodnej zeme, ktorú po svojich predkoch obývali po stáročia.

Odsun Maďarov, transformovaný na výmenu obyvateľstva, bol prvotnou koncepciou ako sa zbaviť československých Maďarov po 2. svetovej vojne. Hneď po oslobodení ČSR sa začala presadzovať aj druhá koncepcia s tým istým cieľom - deportácie Maďarov na nútené práce do Čiech. Jej realizácia mala pokračovať v plnení tohto cieľa tam, kde prvá koncepcia stále viac preukazovala limity svojich možností a zlyhávala ako utopistická. Vadkerty podrobne mapuje všetky modifikácie priebehu týchto deportácií, ktoré na Slovensku prakticky začali na jeseň 1945 a podľa plánu sa mali uskutočniť v 200 transportoch, každý zložený zo 100 vagónov (.s. 72).

Dokument č. 5


1946 Praha
O problémoch presťahovania maďarského obyvateľstva zo Slovenska do českých krajov KOMUNISTICKÁ STRANA ČESKOSLOVENSKA Sekretariál Ustŕedního výboru Národohospodárska komise Praha I. Příkopy 33 - Telefón 22951 V Praze 6. prosince 1946.


Příloha
Návrh komise pro částečné přesídlení maďarského obyvatelstva do českých zemí a jeho zařazení do zemědělství.
Komise ustanovená dne 14. 11. 1946 na porade o zařazení maďarských pracovních sil do zemědělství v českých zemích na návrh soudr. Ďuriše, doporučuje předsedníctvu strany, aby schválilo plán na částečné přesídlení Maďarů do Čech a na Moravu. Plán by mél byt proveden pod tímto zorným úhlem:
  1. Hlavním účelem je získaní pracovních sil pro zemědělství v Českých zemích.
  2. Odstěhováním aspoň části Maďarů z jižního Slovenska bude získaná půda (asi 30-40.000 ha) pro osídlení slovenským živlem...
  3. ... pri navrhovaném řešení bude vykonán nepŕímý nátlak na Maďarsko, aby neoddalovalo výmenu obyvatelstva a popřípadě souhlasilo s odsunem dalších 200.000 Maďarů do Maďarska.
  4. Ačkoliv Maďari mají být přesunuti do Českých zemí pŕedevším za účelem pracovního zařazení do zemědělství, má být jejich rozmístění provedeno tak, aby se v novém prostredí mohli čo nejdříve asimilovat...
Po pěčlivém uvážení všech okolností výše uvedených dospěla komise k tomuto názoru, pokud jde o rozsah a způsob náboru a přesídlení:
  1. S ohledem na mezinárodní situaci...můžeme prozatím přistoupit k přestěhování určitých kategórií osob maďarské národnosti podlé dekrétu č. 88/45 o pracovní povinnosti...
  2. Dekrét č. 88/45 však může uložit pracovní povinnost pouze hlavě rodiny... Komise proto dospela k názoru, že bude třeba přestěhovat i rodinné příslušníky tím, že se doručí pracovní výměr i manželce, i když tento postup není právně úplně nezávadný...
  3. Kdyby předsednictvo strany rozhodlo, že vzhledem k uvedeným právním překážkam nelze presídliti podle dekrétu 88/45 celé rodiny do Českých zemí, bylo by nutno za nynejšiho právního stavu použit polic. právních předpisů o pobytu osôb bez statní příslušnosti a cizích státních príslušníků, podlé kterých může ministr vnitra ve smyslu ustanovení 17 zák. 52/35 Sb.z. a n. zakázat osobám bez státní příslušnosti v zájmu bezpečnosti a obrany státu pobyt v určitých územích a určit jím jiné místo pobytu...
  4. Pokud jde o uvolnený nemovitý majetek přesídlených ... vzhledem k stávajícím mezinárodním závazkům by zatím nebylo účelné provésti jeho konfiskaci. Obdobné jako tomu bylo s německým zemědělským majetkem v českém pohraničí, měla by být do opuštěného majetku dosazena správa z rad slovenských bezzemků z vnitrozemí.
  5. Právni předpisy platné na Slovensku však ,,. nepřipouštejí dosazení správy do zemědělských majetků osob maďarské národnosti...Stačilo by snad však usnesení sboru povereníků, kterým by se ustanovení platná v českých zemích rozšírila i na Slovensko. Navrhované řešení není z hlediska právního nezávadné, s hlediska politického je však přijatelnéjší než přímá konfiskace majetku...
  6. Komise se domnívá že tímto způsobem Ize převézti do českých zemí postupně až 50.000 rodin.
Statní ústřední archív Praha, fond Ústředního výboru Komunistické strany Slovenska, fond 100/24, zväzok 45, arch. jednotka 856 (Vadkerty, s. 589-594)

Vykonanie deportácií sa v praxi odohralo takto. Policajné sily uzavreli obec v zmysle »bezpečnostných opatrení«, aby stade »ani myš neprekĺzla«. Potom miestny náborový výbor vydal zákaz vychádzať a zhromažďovať sa a podľa počtu »zverbovaných rodín« sa organizovala pracovná skupina, skladajúca sa spravidla z dvoch-troch vojakov, respektíve policajtov, a jedného miestneho obyvateľa. V tom istom čase iný člen výboru miestnej verejnej správy, často sám komisár, pracovník osídľovacieho úradu, ozbrojený vojak alebo policajt doručili úradný výnos, ktorý hlavy vybraných rodín zväčša nepodpísali, aby aj tým dali najavo, že nejdú dobrovoľne, ale nútene" (s. 72). Pokiaľ ide o samotný priebeh vlastných deportácií „československé úrady píšu o »ľudskom zaobchádzaní«, pričom december 1946, január a február 1947 boli najchladnejšie mesiace storočia, teplota vo dne dosahovala mínus 10-12 stupňov, v noci mínus 20-26 stupňov Celsia" (s. 73). Na zhromažďovacie železničné stanice sa ľudia odvážali často na otvorených nákladných autách, odtiaľ potom aj niekoľko dní v dobytčích vagónoch. „Načasovanie »preskupenia« ohromilo diplomatov, akreditovaných v Československu, maďarskú a západoeurópsku verejnú mienku, čo prinútilo Povereníctvo sociálnej starostlivosti, aby 14. februára 1947 nariadilo "postupné, prechodné prerušenie« transportov." (s. 75)

Napriek drastickému spôsobu svojej realizácie ani deportácie nesplnili očakávania ich osnovateľov a napokon skončili ako ich úplný debakel. Namiesto predpokladaných 50 000 maďarských rodín sa ich úradom podarilo deportovať na nútené práce v Čechách „iba" 9610, t. j. 41 640 osôb z 393 obcí. Zanechali na Slovensku 6596 domov a 14 149 katastrálnych jutár pôdy. (s. 76) Predpokladané trvalé usadenie a asimilácia Maďarov v Čechách boli po komunistickom prevzatí moci v oboch krajinách v roku 1948 zablokované Sovietmi, ktorí si neželali roztržky vo vlastnom tábore. Československá vláda musela Maďarom vrátiť štátne občianstvo, čím zanikol právny dôvod nútených prác a prikázaného pobytu Maďarov v Čechách. Pôvodne nelegálne návraty Maďarov z Čiech do svojich domovov museli byť napokon v roku 1949 vládou plne zlegalizované. Navrátilci bojovali za znovuzískanie svojho pôvodného majetku, čo sa však - napriek sľubom - uskutočňovalo len veľmi liknavo. „Viacerým rodinám ešte ani v roku 1953 nevrátili ich pozemky a domy." (s. 141)

Paralelne s výmenou obyvateľstva a deportáciami sa uskutočňovala aj reslovakizácia ako tretia forma pokusu o etnické vyčistenie Slovenska od Maďarov. Šlo v nej o obnovu starej prvorepublikovej ľudáckej koncepcie, podľa ktorej značná časť týchto Maďarov predstavuje iba pomaďarčených Slovákov. Podľa Vladimíra Clementisa mala byť reslovakizácia „výberom, ktorý napomáha, aby sme z masy Maďarov vyzdvihli osoby slovanského pôvodu." Tieto tak dostanú šancu vyhnúť sa odsunu. Zároveň nám to umožní, aby sme „spomedzi skutočných Maďarov vyznačili tých, ktorí budú musieť povinne opustiť Štát." Clementis v tomto zmysle „reslovakizáciu považuje za hádam najdôležitejší pilier vnútornej slovenskej migrácie, ktorá pomôže vytvoriť národný štát, lebo po ukončení reslovakizácie bude zmapovateľné, kde a koľko slovenských kolonistov majú príslušné úrady presídliť, aby bola zabezpečená prevaha počtu Slovákov a aby sa posilnilo sebavedomie Slovákov žijúcich v danej oblasti... Reslovakizácia je teda rozhodne jednou zo základných foriem »procesu odmaďarčenia«." (s. 383)

Okrem Vladimíra Clementisa sa reslovakizácia stala srdcovou záležitosťou aj podpredsedu vlády Jána Ursíniho, podľa ktorého Maďari boli „nadmieru vhodní na asimiláciu." Riadením celej akcie bol v júni 1946 poverený Daniel Okáli (ktorý vtedy o. i. pôsobil aj ako hlavný vládny vysídľovací komisár). Schválený text oznamu výzvy, sprevádzaný bubnovaním v každej obci tzv. osídľovacej oblasti, znel:
Oznamujeme všetkým obyvateľom (názov obce), že osoby, ktoré po roku 1930 už nemali možnosť prihlásiť sa k Slovákom a v súčasnosti sa vďaka svojim predkom za Slovákov považujú, sa môžu prihlásiť aj dodatočne, aby vyznali, že sú Slováci... Prihlásení si môžu ponechať československé štátne občianstvo" (s. 390).

Dokument č. 28


1946 Bratislava
Pokyny k smerniciam pre reslovakizáciu obyvateľstva maďarskej národnosti Povereníctva vnútra Číslo: 8326/4-IV/2-I946 V Bratislave dňa 14. mája 1946


Predmet: Pokyny k smerniciam pre reslovakizáciu obyvateľstva. Všetkým okresným národným výborom /Okresným správnym komisiám/, Miestnemu národnému výboru v Bratislave a Košiciach.
I, Sbor povereníkov na svojom zasadnutí dňa 2. apríla 1946 schválil nasledujúce smernice pre reslovakizáciu obyvateľstva:
  1. Osoby t. č. národnosti maďarskej, ktoré sa pri sčítaní ľudu v roku 1930 hlásily k slovenskej národnosti alebo k inej slovanskej národnosti, majú sa pokladať za osoby národnosti slovenskej.
  2. Taktiež osoby, ktoré sú pôvodom národnosti slovenskej alebo inej slovanskej národnosti, majú sa pokladať za osoby národnosti slovenskej, ak sa k tejto národnosti hlásia a preukážu svoj slovenský alebo slovanský pôvod. ...
II, K uvedeným smerniciam vydávam tieto pokyny:
  1. Podľa odseku 1. možno pokladať za osoby slovenskej národnosti len tie osoby t. č. maďarskej národnosti, ktoré mali počas okupácie trvalé bydlisko na tom území Slovenska, ktoré bolo prechodne okupované Maďarskom a Nemeckom /prinavrátené územie/...
III,
  1. Osobám t. č. maďarskej národnosti môže byť podľa odseku 2. priznaná slovenská národnosť, ak prejavia pevný úmysel, že z vlastnej vôle sa cítia príslušníkmi slovenského národa a dokážu, že pôvodom sú slovenskej alebo slovanskej národnosti. Týmto osobám môže byť priznaná slovenská národnosť bez ohľadu na to, v ktorej obci sa zdržovaly alebo zdržujú, totiž či na prinavrátenom alebo na ostatnom území Slovenska.
  2. Bezpodmienečnou náležitosťou reslovakizácie je konštatovanie spojitosti subjektívnej vôle žiadateľa s objektívnymi znakmi národností... Sú to na pr. prejavy príslušnosti k slovenskej kultúre /školy, spolky, slovenské organizácie politické i nepolitické/, priezvisko /nie však vždy/ a tiež náboženstvo žiadateľa. Najbežnejším znakom slovenského /slovanského/ pôvodu je znalosť slovenskej /slovanskej/ reči zdedenej po rodičoch v prvej generácii. Znakom slovenského pôvodu je i rodová tradícia, čiže vedomie, že predkovia boli Slováci a že používali v domácnosti slovenský jazyk ako dorozumievací prostriedok a slovenské príbuzenské vzťahy žiadateľa a pod...
Povereník:
Slovenský národný archív Bratislava, fond Osídlovací úrad pre Slovensko - Resiovakizačná komisia, kartón 49, Č. spisu 6, Teleki László Intézet Budapest (Inštitút L Telekiho), Knižnica - Pozostalosti, memoáre - Československo, Slovensko v rokoch 1945 - 1948 (Vadkerty, s. 655-659)

Vládnu reslovakizačnú kampaň sprevádzala veľkolepá propagandistická získavacia a zastrašovacia kampaň slovenských mimovládnych organizácií, predovšetkým Slovenskej ligy a Matice slovenskej. Výzva prvej z nich znela: Slováci ! Vypočujte výzvu matičky (Matice slovenskej) zvolávajúcej svojich synov a svoje dcéry! Chce si privinúť na hruď, láskou ohrievať zblúdilých. Volá naposledy, príďte ! - Pred začatím výmeny obyvateľstva umožňuje Československá republika každému občanovi, Slovákom, občanom hlásiacim sa k Slovákom, občanov slovenského pôvodu, aby sa mohli stať znovu československými štátnymi občanmi, plnoprávnymi občanmi usporiadaného štátu (s. 402).

Reslovakizačné heslo Matice slovenskej znelo: Všetci majú žiť tam, kde patria, Slováci na Slovensku, Maďari v Maďarsku! Podľa tohto názoru sa štátne hranice musia stať slovenskými etnickými hranicami. Sľubuje Maďarom, ktorí príjmu slovenskú národnosť, slobodný život pod ochranou štátu, ktorý je víťazom tejto vojny! Na to pamätaj, ako musíš pamätať aj na vlastnú smrť (s. 403).

Hrozby bolí viac než jasné: zbavenie štátneho občianstva, vyvlastnenie, deportácie či násilný odsun do Maďarska. Lákadlo bolo nesmierne: ponechanie štátneho občianstva a teda aj majetku, zotrvanie v mieste bydliska, získanie štatútu plnoprávneho obyvateľa krajiny. Niet preto divu, že o reslovakizáciu k 1. januáru 1948 celkovo požiadalo 435 264 osôb, z čoho sa slovenská národnosť priznala 282 594 osobám (s. 446).
Napriek všetkému úsiliu Reslovakizačnej komisie a Slovenskej ligy bol aj tento zdanlivo najefektnejší výsledok etnickej čistky prostredníctvom reslovakizácie Maďarov len veľmi dočasný. Reslovakizanti veľmi rýchle zisťovali, že priznanie „nepretržitej slovenskej národnosti" podľa uznesenia Reslovakizačnej komisie z októbra 1948 neznamená, že im bude vrátený aj skonfiškovaný majetok (s. 451); a podľa rozhodnutia Zboru povereníkov z decembra 1948 nie je ani právnym podkladom na obnovenie pracovného pomeru a pracovného zaradenia, ani na priznanie dôchodkov (s. 455). To podstatne redukovalo ich ochotu preberať reslovakizačné rozhodnutia, ktoré sa im začali vydávať od začiatku roku 1948. A keď na jeseň 1948 boli vládnuci komunisti Moskvou donútení zrovnoprávniť všetkých na Slovensku žijúcich Maďarov so Slovákmi aj formálne, začalo sa postupne čoraz viac reslovakizantov opäť hlásiť k svojej pôvodnej maďarskej národnosti.
A tak nemal šancu uspieť ani veľkolepý plán vtedajšieho povereníka školstva, Laca Novomeského, na úplnú asimiláciu reslovakizovaných Maďarov ich organizovanou prevýchovou. Podľa neho bude táto asimilácia úspešná iba do tej miery ako sa podarí „(nových) Slovákov žijúcich na bývalom maďarskom etnickom území získať emocionálne aj kultúrne." Tieto bývalé maďarské etnické územia sa stanú slovenskými vtedy, „ak sa do 300.000 osôb, ktoré sa prihlásili za Slovákov, podarí naočkovať a zakoreniť vedomie spolupatričnosti so slovenským národom" (s. 461). Prevýchova musí byť teda organickou súčasťou konečného riešenia maďarskej otázky. Jej úlohou je, aby „do veďomia osôb dobrovoľne sa hlásiacich k Slovákom nielen vniesli, ale aj zakorenili slovenské národné povedomie. . .,(ínáč by vyšlo) nazmar nasmierne pracovné nasadenie a obrovské finančné investície" (s. 461).
Čo sa aj napokon stalo. Reslovakizanti sa vyparili, nebolo koho preškoľovať. Po všetkom tom hektickom úsilí, spätom s utrpením a skazou, vynaloženom v rokoch 1945 - 1948 na to, ako sa zbaviť na Slovensku Maďarov, možno konštatovať: ''„Sčítanie ľudu v roku 1950 vykázalo 367 733 obyvateľov maďarskej národnosti v Československu, 533 934 v roku 1961, 570 478 v roku 1970, 579 617 v roku 1980 a 586 741 v roku 1991. Hoci pozorujeme solídny nárast, počet obyvateľov maďarskej národnosti ešte stále nedosiahol stav z roku 1921..."

Toto sú záverečné vety z knihy Katalin Vadkerty: bez ďalšieho komentára. Pridám ho teda sám. Táto kniha podrobne sleduje a dokumentuje priebeh jednej veľkej - a našťastie zbabranej etnickej čistky na Slovensku. Zbabranej nie preto, že by ju vtedajšia slovenská politická reprezentácia (za viac menej pasívnej účasti slovenského obyvateľstva krajiny) nechcela uskutočniť, že by jej v tom zabránili výčitky svedomia, že by sa v nej ozval hlas ľudskosti... Sporadické protesty, varovania, apely z domáceho prostredia (v knihe dobre zmapované) ňou neotriasli, nebrala ich na vedomie. Zbabranej nie ani preto, že by sa zle učila od svojich predchodcov. Jej inšpirácia „konečným riešením židovskej otázky na Slovensku" tisovským režimom tu bola až príliš nápadná. Aj Židov vtedy najprv zbavili štátneho občianstva a potom ich akoby bonafide vyvážali na nútené práce. A nieje ani celkom vylúčené, že maďarskú etnickú čistku v praxi v mnohých prípadoch realizovali tí istí ľudia, čo mali predtým na starosti aj židovskú etnickú čistku na Slovensku. V každom prípade, ich organizačné skúsenosti sa nestratili.

Táto etnická čistka bola zbabraná pre „nepriaznivé okolnosti", podstatne sťažujúce jej realizáciu v situácii, ktorá v Európe vznikla po druhej svetovej vojne. Víťazné mocnosti nám na ňu nedali placet, naše orgány ju od počiatku museli vo všetkých jej formách kamuflovať: odsun ako výmenu obyvateľstva, deportácie ako náborovú akciu, pracovnú povinnosť, či priateľskú pomoc českému pohraničiu, odnárodnenie Maďarov ako ich reslovakizáciu. A keď nás Stalin zahrnul do svojho tábora mieru, nebolo preňho v danej medzinárodnej situácii viac únosné, aby sa dva jeho ľudovodemokratické satelity škriepili o akúsi pre neho zanedbateľnú menšinu. Tak nám dokončenie - najprv ním odporúčaného - konečného riešenia maďarskej otázky jednoducho zakázal. Aj po tomto zákaze sme však potajme robili, čo sa dalo, len aby sme už zrovnoprávneným Maďarom čo najviac strpčili život.

Akoby som počul výhrady slovenskej demokratickej verejnosti: Ale to nie my, naši predchodcovia, to má na svedomí Beneš, to dokončovali komunisti. Aj na túto tému prináša monografia Katalin Vadkerty dokumentáciu, ktorá nás v tomto ohľade nepoteší. O mládeži, najmä vysokoškolskej, sa zvykne hovoriť, že je najmenej zaťažená predsudkami, zvlášť národnostnými. Nie sú teda z obliga aspoň naši vtedajší vysokoškoláci?
Posúďte sami:

Dokument č. 30


1947 Bratislava
O osude maďarských vysokoškolákov študujúcich v roku 1947 v Brne Povereník Školstva a osvety Bratislava, 24. januára 1947 Č.j.: 223/47-K.p.


Milý pán kolega!
Pri návšteve v Brne stretol som sa i s niektorými slovenskými poslucháčmi brnenskej zverolekárskej školy a po tieto dni poslali mi rezolúciu vo veci nostrifikovania študentov nemeckej a maďarskej národnosti. Ponosovali sa, že veterinárne oddelenie Vášho Povereníctva, resp. preverovacia fakultná komisia pri ňom, dalo súhlas pre nostrifikáciu poslucháčov nemeckej a maďarskej národnosti, proti čomu slovenskí poslucháči, členovia Spolku Čsl. veterinárnych medikov, vznášajú protest. Žiadajú povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, aby upustilo od povolenia týchto nostrifikácií.
Som presvedčený, že - ak je stav veci taký, ako ho líčia brnenskí slovenskí študenti - stalo sa to bez vášho vedomia a bol by som Vám veľmi povďačný, keby ste mi svoje stanovisko oznámili, tým skôr, že v týchto otázkach musí byť postup na všetkých našich vysokých školách i fakultách jednotný.
Porúča sa Vám s úctou Váš
L. Novomeský
P.t.
Dr. Martin Kvetko
povereník pôdohosp. a poz. ref. t u.
Slovenský národný archív Bratislava, fond povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Sekretariát, kartón 144, č. spisu 269/194 7-os. (Vadkerty, s. 665-666)

Z knihy Katalin Vadkerty sa už nedozvieme, ako tento prípad dopadol. Ale nerobím si ani o tom nijaké ilúzie.
Autor je politológ

(Všetky citáty a odkazy sa vzťahujú na: Katalin Vadkerty, Maďarská otázka v Československu 1945-1948. Dekréty prezidenta Beneša a ich dôsledky na deportácie a reslovakizáciu, Kalligram Brat. 2002 - pozn. Jos)
Gen: 16.04.06 02:40:45
HTMLSize: 47,92kB
TxtSize: 31,40kB